Ako moc mi chutilo a voňalo Toskánsko

Autor: Monika Šťastniaková | 5.6.2016 o 12:38 | Karma článku: 4,75 | Prečítané:  740x

Vedieť sa „vypísať“ je terapia, ktorá ma nestojí absolútne nič. Preto týchto pár slov o kúte sveta, ktorý mi podlamuje kolená zakaždým, keď tam prídem. 

Taliansko. Ty jedna krásna bohyňa v čižme. Toskánsko. Ty jej voňavá a chutná koruna. Na niektoré veci nás v škole nepripravia. Musíme dozrieť, aby sme vedeli dýchať každým pórom tela. Aby sme videli to, čo je očiam neviditeľné. Posúďte však sami. 

Po tisícke polôh v autobuse sa budím do krásneho rána. Sprievodkyňa sľubuje najhoršie, preto prezieravo hádžem do kabelky dáždnik. Viera v taliansku prozreteľnosť mi však na oči nasadzuje slnečné okuliare. Je máj, som pripravená na čokoľvek. Bez kúska očakávania kladiem nohu na mačaciu dlažbu Florencie. Pokojne dýcha svoj príbeh noblesne uložená na brehoch Arna, riečky to malej, ale pri zapadajúcom slnku malebnej. 

Povinnú túru históriou máme za sebou. Všetko je na jednom mieste, stačí sa len bezcieľne túlať a ony si vás nájdu samé. Na Piazza del Duomo stojí dóm s priľahlou zvonicou a babtistériom. Piazza della Repubblica zas ponúka rušný trh a desiatky obchodíkov, ktoré lahodia oku, uchu, všetkým zmyslom. Neviem sa však dočkať tej spontánnosti a uhladenej talianskej lenivosti, až ma strhne do svojich opálených rúk a posadí do jednej z trattorii či kaviarničiek. Nie, nie je ešte poludnie, ale áno, veľmi radi si dáme fľašu chladeného bieleho. Ale určite aj pár káv k tomu. Hlavne sa naďalej usmievajte a ochotne „spíkujte“ s tým neodolateľným akcentom. Tie najobyčajnejšie témy z domoviny znejú oveľa napínavejšie a zábavné historky otvárajú bránicu akosi rýchlejšie pod vplyvom toskánskeho vzduchu a chutného bianca, žmúriac do teplého slnka a dýchajúc tú radosť zo života. Dolce vita moji drahí!

Kornútok gelata pred panoramatickým výhľadom? Alebo radšej po? Kedykoľvek, veď tá ich zmrzlina sa neje, tá sa žije. Kupola dómu Santa Maria del Fiore sľubuje zážitok hodný 15 eur. Sľuby drží pevne, rovnako ako našu stabilitu napriek náporom vetra tam hore, kde ste bližšie k holubom, oblakom a pokore pred toľkou krásou. Florencia na dlani a v hlave úžasné prázdno. V srdci pokoj a na tvári úsmev. Páči sa mi táto meka talianskej renesancie. Neviem sa vynadívať na typické terakotové strechy domov a milú vznešenosť, ktorú galérie a kostoly okolo seba šíria. Akoby cítili tú nehynúcu prítomnosť Michelangela, Galilea či Rossiniho. Pre tento účel neobíďte Galleria degli Uffizi či Galleria dell Accademia. 

Umením je však aj schopnosť dobre sa najesť. V Taliansku o kvalitu nejde, lež o schopnosť vybrať si to najlepšie a neskončiť na infúziách z pretlaku tých najzákladnejších potrieb. Nie, neobjedli sme svoje žalúdky, len ochutnali dokonalú pizzu, tortellini, spaghetti, všetko. Takto šťastná som sa okamžite zamilovala do čarovnej obsluhy a nechcela odísť. Vydržalo mi to rovnú minútu, pretože platí, že vždy môže byť aj lepšie. 

Môžeme byť ubytovaní v hoteli uprostred toskánskej samoty? Pardón. Môžeme byť naaranžovaní v kytici levandule, olivovníkov a citrónovníkov? Môžeme. Pokus o večernú prechádzku nevyšiel, pretože taliani milujú adrenalínové šoférovanie. Sadáme preto radšej do tej najlepšej konštelácie cestovateľských duší a liečime sa smiechom. 

Na druhý deň sprievodkyňa znova sľubuje dážď. So všetkou úctou k jej veku a skúsenostiam jej po včerajšom prekrásnom dni začínam neveriť a žiť si svoj vlastný toskánsky príbeh s vlastnou meteorologickou stanicou.

Monteriggione. Niekdajšia pevnosť s románskym kostolom a hradbami je príjemným aperitívom pred mojim najväčším zážitkom v Toskánsku vôbec.

San Gimignano. Už z diaľky na mňa máva svojimi 15timi vežami. UNESCO vedelo čo robí, pretože jeho historická časť by mala byť predpisovaná ako „terapia a tutti“! Baziliku Nanebovzatia Panny Márie sme síce nenavštívili, za to sme opäť liezli na vežu. Rozmýšľam. V určitom veku človek hľadá samé nadhľady alebo jednoducho má rád „navrch“? Nech je ako chce, obrovský zvon na veži prebúdza moju fantáziu a už rozprávam do kamery, mysliac si, že mi to ide. Práve tu som uverila možnosti videoblogu z tejto krásnej cesty. Minimálne odborné poznatky, avšak pretlak emócií a nadšenia preto radšej píšu tieto riadky.

Ak čakáte, kedy príde čas na obed, tak práve nastal. Zašitá ulička mierne v kopci. Tí so silným žalúdkom sedia chrbtom dole. Čašník musí byť zároveň majiteľ. Alebo miluje svoju prácu. Alebo sme mu krásne sympatickí. Alebo je to ten najúžasnejší Talian za celý náš pobyt. Ochotný, milý, priateľský, usmiaty, s wiffi a osviežujúcim biancom, jednoducho dokonalý. Keď si už myslím, že lepšie to byť nemôže, otváram jedálny lístok. Objednávame a vtedy sa to stalo. Objavili sme Pici. Lokálne ručne robené cestoviny. Laikovi sa môže zdať, že sme jedli hrubšie špagety. Ale my, gurmáni na slovo vzatí, experti na toskánske pôžitky vieme svoje. Máme Pici. Je to skvelý pocit. Poznámka do mobilu: kúpiť 4 balíky. A k tomu olivový olej. Rada pre vás, ktorí sa tam chcú ocitnúť, hľadajte Osteria della Catene. Nemožno obísť majstra svojho remesla oceňovaného rok čo rok za najlepšiu zmrzlinu. Vybavuje zástupy ľudí svojou lopatkou a zvodne vyprevádza obyčajným a tak silným Prégo! Prosím, a odtiaľto fakt musím odísť? 

Posledná zastávka dňa na nás čaká na úpätí strmého kopca, obohnaná hradbami. Pôsobí nedostupne, záhadne, so silnejúcim vetrom z nej ide akýsi chlad. Krv v žilách tuhne každým metrom. Volterra. Prekonali sme serpentíny, svoje brány nám mesto otvorilo, teraz už len pochopiť, prečo sa sem valia tisícky turistov ročne. Vykopávky rímskeho divadla ma na chvíľu prenášajú späť do Ríma, znova počujem rev v Koloseu, decentný dupot sandál na podlahe, jemný šuchot šiat medzi stenami domov. Taliansko je v cestovaní v čase neprekonateľné. Katedrála, baptistérium, námestie, múzeum, galéria. Toto všetko tu je, áno. Našu pozornosť však uchváti niečo oveľa prítomnejšie, živšie, slovenskejšie. Mladý to muž pracujúci v alabastrovej dielni spustí plynulou slovenčinou a vzápätí je obkolesený skupinou zvedavých očí. Dámy neváhajú a ohmatajú ramená tohto Taliana, či sa im nesníva. V dnešnom globálnom svete absolútne nič nezvyčajné, napriek tomu duša patriota zaplesá. Do mesta stále prichádzajú verní fanúšikovania trilógie Twilight, aby na chvíľu postáli na slnku, zvládli to bez ujmy na zdraví a ďakovali autorke, že Edwarda nechala prežiť. Len či vedia, čo je to alabaster, keďže sa tu vo veľkom vyrába. 

Posledný deň nášho krásneho výletu. Sienna. Labyrint jej uličiek nás vedie do jej veľkolepého centra. Nie nadarmo je zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.  V srdci dominuje Piazza de Campo, kde sa každoročne konajú dostihy, slávnosť to veľkolepá, sedenie na jednom z balkónov stojí niekoľko tisíc eur. My oddychujeme priamo na dlažbe námestia, po vzore zvyšku sveta, ktorý v rovnakej dobe ako my hľadí na Palazzo Pubblico. Nádherný príklad talianskej gotiky je zároveň radnicou. Je možné ísť aj do jej veže po 503 schodoch. My radšej volíme Siensku katedrálu, ktorá na nás čaká už niekoľko stoviek rokov. 

Moje oči nikdy nevideli tak vysokú záplavu bielo-zeleno-červenej fasády. Kupujeme vstupenky a vydávame sa na niekoľkohodinovú túru týmto komplexom architektúry, náboženstva, histórie, estetiky a príbehov. Katedrála je dychberúca, cítim sa tak malá, stratená v spleti jazykov, ktoré zavše utíchnu pod direktívnym "silence please". Stĺpy a steny si zaslúžia veľkolepejšie prívlastky, ja ostávam pri selskom "sťa plnené čokoládové trubičky". Nepúšťam sa do nich, len s otvorenými ústami nechápem. Sprievodkyňa nás berie na prechádzku do výšin katedrály, kde opatrne našľapujem a uhýbam sa trámom tejto sienskej koruny. Presúvame sa do knižnice, kde moja knihymilujúca duša plesá. Hrobka je hrobka, lebky sú lebky, ale môj dojem je otrasený v základoch. Nedá sa predstaviť si, čo vás tu reálne aj čaká. 

Je sobota. Ľudia pokojne levitujú na stále teplejšom slnku. My už obligátne zažívame orgazmické stavy s kornútkom gelata v ruke. Pozorujúc maškrtné holuby predo mnou chápem, že to, čo vidím, je sen. Sen, ktorý sa stáva realitou vo chvíli, keď sa preň rozhodnete a ste jeho aktívnou súčasťou. Toskánsko, ďakujem za vrelé prijatie. Už teraz viem, že sa sem rada vrátim snívať. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?